Pamätáš si moment, kedy si prvýkrát povedala: „Tu som na správnom mieste“?
Pocit, že som na správnom mieste, ma sprevádza od gymnázia. Kedykoľvek ma tento pocit opustil, urobila som nejakú zmenu. Niekedy to bola materská dovolenka, inokedy nový koníček alebo štúdium nového odboru. Alebo rovno zmena pracovnej pozície.
Áno, v TotalEnergies si po rokoch v technickej úlohe požiadala o zmenu smerom k HR.
Presne tak. Hlavným dôvodom bol úprimný záujem o ľudí. Mala som pocit, že máme vo firme veľa šikovných ľudí, ale často boli v pozíciách, ktoré im nesedeli, a nemohli tak využiť svoj potenciál. Chcela som to zmeniť.
Nebola tá zmena príliš veľký risk? Alebo to bola naopak v niečom výhoda?
Risk to bol! Išla som po mnohých rokoch do úplne nového odboru a nevedela som, nakoľko je moja predstava o ňom reálna. No ukázalo sa, že technický spôsob myslenia sa mi bude hodiť. Aj tu máme tabuľky, reporty, analýzy. Hovorí sa tomu data-driven HR. A ja mám rada vo veciach systém.
Dnes už sa cítim viac HR, dokonca aj s tou výhodou, že rozumiem technicky zameraným kolegom. Viem, že pre mnohých vyštudovaných profesionálov je práve komunikácia so zástupcami technických profesií veľmi náročná.
Čo ťa na HR najviac prekvapilo? A čo ťa nadchlo natoľko, že už si sa nechcela vrátiť späť?
Začiatok bol veľmi chaotický. Vyplácanie miezd síce fungovalo, ale nebol zavedený systém, v ktorom by sa dalo prehľadne orientovať. Na druhej strane som však mala možnosť všetko si nastaviť podľa svojich predstáv. A tiež sa mi potvrdilo, že práca s ľuďmi mi prináša radosť a uspokojenie.
Myslíš si, že mladí ľudia dnes často odmietajú „korporát“ príliš rýchlo či kategoricky?
Všeobecne to tak asi možno povedať. A chápem to. Verím, že v niektorých korporátoch by som ani ja dlho nevydržala. No ak človek narazí na správnu organizáciu, môže to byť skvelé miesto.
V TotalEnergies je úžasné, že môžete zmeniť odbor napríklad z technika na HR a nikomu to nepríde zvláštne. V mnohých firmách niečo také nie je možné.
Čo by podľa teba mal mať človek na pamäti, keď vstupuje do veľkej firmy na začiatku kariéry?
Porozumieť fungovaniu nadnárodnej firmy chvíľu trvá. Človek sa ešte len časom zorientuje vo všetkých tých smerniciach a pravidlách, niekedy aj nepísaných. Niektorí mladí kolegovia môžu očakávať rýchlejší kariérny postup a keď nepríde, sú sklamaní. Odporučila by som im, nech sa o dianie vo firme zaujímajú, nech sa učia novým veciam a sú aktívni. V zdravej firme aktivita nezostane dlho bez povšimnutia. A keď potom tá možnosť kariérneho posunu príde, všetko ide veľmi rýchlo.
Tvoju aktivitu a nadšenie si všimli aj na centrále TotalEnergies v Paríži. Ako sa to prejavilo?
Ja som sa do HR vrhla strmhlav a s veľkým nadšením. Ale keďže som nemala potrebné znalosti, začala som kontaktovať HR kolegov z okolitých pobočiek a tiež centrálu so žiadosťami o pomoc a rady.
O niekoľko mesiacov neskôr, keď odchádzala kolegyňa z postu HR Europe Coordinator, mi jej nadriadená túto pozíciu ponúkla. Vtedy to bola Frédérique Setruk, HR Europe VP. Bola to úžasná šéfka, od ktorej som sa mnohému naučila a dodnes na ňu veľmi rada spomínam.
Čo ťa práca naprieč európskymi pobočkami naučila o ľuďoch?
Na všetkých pobočkách som narazila na úžasných, milých a talentovaných ľudí. A samozrejme aj na tých ostatných. V tomto ohľade národnosť nehrala žiadnu úlohu.
V tom čase som za podpory mojich nadriadených organizovala v Paríži seminár Speak Up, kam sme vždy pozývali skupinku 14 – 16 osôb. Z každej krajiny bol prítomný iba jeden účastník, aby sme zaistili skutočne medzinárodné prostredie a diverzitu. Skupinka spolu strávila tri interaktívne a intenzívne dni. Zo začiatku boli vždy viditeľné rôzne kultúrne rozdiely, ktoré sa však počas spoločne stráveného času stierali. Tretí deň už účastníci fungovali ako zohraný tím, nadviazali kontakty a priateľstvo. Mnoho z nich na to školenie ešte dnes spomína a keď sa stretneme, zakaždým to spomenie.
Pôsobí to takmer ideálne, ale iste bolo na tvojej práci aj niečo náročné.
Náročné bolo skĺbenie zamestnania a osobného života. V tom čase som mala tri malé deti – najmladšie malo iba dva roky, keď som v pozícii začínala. Práca si vyžadovala veľa cestovania na pobočky a za mojím tímom, ktorý sídlil v Paríži. Ale aj napriek náročnosti bolo pre mňa toto obdobie pracovne veľmi pekné a užívala som si ho. Ako sa hovorí, práca bola aj môj koníček.
Po troch rokoch som začala pociťovať vyčerpanie a s odchodom Frédérique do dôchodku som sa aj ja rozhodla dať si pauzu. Tu opäť oceňujem náš korporát – s neplateným voľnom nebol žiadny problém. Potrebovala som stráviť nejaký čas s rodinou, skúsiť zase niečo nové.
To „niečo nové“ bol v tvojom prípade kozmetický salón. Aké boli reakcie, keď si ho otvorila?
Skrz-naskrz pozitívne. Rodina a najbližší priatelia ani neboli prekvapení. Sú zvyknutí, že mám z času na čas potrebu sa niečo nové naučiť, takže len čakajú, čo to nabudúce bude.
Takže keby to nebol salón, určite by sa našlo niečo iné.
Ja to mám jednoducho tak. Venovala som sa rôznym hobby. V taekwonde som došla k zelenému opasku, španielčine a japončine som sa venovala 2 roky, študovala som koučing, mám psychoterapeutické minimum a tiež som certifikovaná kozmetička.
A aj keď nič z uvedeného aktívne nerobím, španielsky ani japonsky nehovorím, radosť z učenia bola vždy veľká.
Aktuálne som začínajúca chovateľka zachránených mačiek a mojím hobby sa stalo varenie. Zbieram kuchárky a experimentujem v kuchyni.
Čo si sa v kozmetickom salóne naučila o ľuďoch?
Aj kozmetička často funguje ako kouč a terapeut. Dôležité je počúvať klientku a pokiaľ je to možné, navodiť jej na tých 90 minút pocit pohody a uvoľnenia. V HR techniky aktívneho počúvania používame tiež, ale rozhodne nová pre mňa bola práca rukami, navyše v osobnom priestore iného človeka. Zo začiatku to bolo nezvyčajné, ale časom sa mi stávalo, že sa klientky pri kozmetickej masáži tváre uvoľnili natoľko, až zaspali.
S akým vnútorným nastavením si sa po sabbaticale vracala späť do TotalEnergies?
V roku 2020, po pol roku na sabbaticale, ma vtedajší riaditeľ poprosil, či by som pomohla s hľadaním nového HR manažéra. Po pár dňoch oslovovania svojich kontaktov som mu nakoniec navrhla samú seba. A veľmi ma potešilo, že som sa mohla vrátiť. Zistila som, ako mi chýbali kolegovia, medzinárodné prostredie aj samotná práca, ktorá sa so začínajúcim covidom veľmi zmenila.
Predtým si spomenula aj psychoterapiu. Pomáha ti nejako v každodennej praxi?
Psychoterapia bola pôvodne taký plán na dôchodok. Prihlásila som sa na diaľkové štúdium trvajúce dva a pol roka, počas ktorého sa ale ukázalo, že tento odbor mi príliš nesedí. Väčšina pacientov totiž trpí závažnými psychiatrickými diagnózami, ako schizofrénia či poruchy osobnosti. Terapia je často len doplnkom na liečbu medikamentmi. Vyliečenie nie je možné, snahou je udržať stabilizovaný stav.
A tebe asi viac vyhovuje nájsť riešenie, ako situáciu zlepšiť alebo úplne vyriešiť...
Je to tak. Zistila som, že ma teší sprevádzať osoby na ceste z ťažkých situácií, ako sú napríklad rodinné problémy, choroba, rozvod, strata zamestnania, problémy s deťmi… Jednoducho byť tam, kde sa dá predpokladať istý pokrok, prípadne trvalé zlepšenie. Preto som sa preorientovala na koučing.
Vďaka koučovaciemu prístupu sa mi niektoré názory ešte viac upevnili. Napríklad pri nábore nového zamestnanca vždy zvážime jeho znalosti, zručnosti, skúsenosti a typ osobnosti, aby nám zapadol do tímu. Nikdy by som ale nenútila manažéra, aby prijal môjho preferovaného kandidáta.
Dáva ti koučing niečo aj osobne, nielen ako HR manažérke?
Určite. Kurz koučingu by som odporučila úplne všetkým. Človek sa naučí klásť otázky tak, aby koučovaného neovplyvnil osobným názorom, ale otvoril mu rôzne pohľady na situáciu. Koučing ma naučil prijať rozhodnutie druhého aj napriek tomu, že ja sama by som konala úplne inak. Toto som začala aplikovať aj v rodine na deti a funguje to výborne.
Apropo, rodina. Ako sa dnes pozeráš na rovnováhu práce a rodiny?
Ďakujem za túto otázku. Mnoho žien sa dostáva do situácie, keď rieši, ako skĺbiť návrat do práce so starostlivosťou o deti. Myslím si, že rozhodnutie je zakaždým individuálne a nemožno ho zovšeobecniť.
Pri mladších synoch som sa vracala do práce na plný úväzok po šiestich mesiacoch. Nebola to nutnosť, ale moja voľba, a keď sa na to pozerám dnes, urobila by som to rovnako. Materská dovolenka na plný úväzok je vyčerpávajúca. Napriek tomu, že som milujúca mamička a rodina je u mňa na prvom mieste, potrebovala som intelektuálny únik.
Síce to znamenalo zaplatiť si opatrovateľku na plný úväzok, čo ma stálo veľkú časť mzdy, ale deti ju mali rady a stíhala toho nadmieru veľa. Starala sa o najmenšie dieťa, staršie deti vyzdvihla zo škôlky a družiny, urobila všetkým desiaty, vzala ich von na ihrisko a nám doma upratala, vyprala, vyžehlila a uvarila teplú večeru. Neviem, ako to dokázala, ale ja som po príchode z práce našla doma spokojné deti, upratané, uvarené a celá rodina sme potom mali pohodový zvyšok dňa.
Otvorene hovorím, že som sa cítila oveľa viac v pohode ako doma na materskej. Podarilo sa mi nastaviť ideálnu rovnováhu práce – rodina.
Čo by si povedala ženám a mužom, ktorí majú pocit, že musia voliť medzi kariérou a rodinou?
Každému by som odporučila, nech volí podľa svojich pocitov a potrieb, určite nie podľa názorov cudzích osôb. Ak rodiča baví práca, teší sa do nej a chýbala by mu, potom sa dá rodinný systém nastaviť inak. Myslím, že pohoda nenastane, pokiaľ rodič bude mať pocit, že sa pre rodinu obetúva.
Čo by si poradila ľuďom, ktorí cítia, že sú vo svojom zamestnaní „na zlom mieste“?
Nezostávajte tam dlho. Pokiaľ viete, aké je to správne miesto, vydajte sa tým smerom. Ak to neviete, skúste pár konzultácií s koučom a možno sa vám otvoria nové obzory. Ale bola by škoda premárniť život v nespokojnosti.
Ešte ma zaujíma, čo by raz chceli robiť tvoje deti.
Než som prešla kurzom koučingu, mala som predstavu, že by bolo dobré deti niekam nasmerovať. Ideálne tak, aby študovali odbor, na ktorý majú talent, a mohli potom robiť prácu, ktorá ich dobre zaistí. V tomto ohľade som dúfala, že aspoň jedno z detí prevezme manželovú zubnú ordináciu a možno ju rozšírime na menšiu kliniku, pokiaľ by súrodenci pracovali spolu.
Po kurze koučingu som sa detí ale začala viac pýtať na to, čo ich baví. Teraz preberáme rôzne možnosti štúdia a práce. A vieš čo? Ordináciu asi neprevezme nik. O medicínu jednoducho u nás nie je záujem.
Dcéra je aktuálne v treťom ročníku VŠE, fakulta FIS, na odbore Multimédiá a zvažuje nadväzujúce štúdium na UMPRUM – Manažment dizajnu. Brigáduje v ČTK a v Dome zahraničnej spolupráce v oblasti marketingu, strihá videá a vytvára obsah na sociálne siete.
Prostredný syn študuje na technickom lýceu, ale láka ho štúdium histórie a následne pozícia historika typu Indiana Jones.
No a najmladší, dvanásťročný syn, chce byť hollywoodským hercom. Zatiaľ píše scenáre a natáča amatérske filmy s kamarátmi. Už mám prisľúbenú úlohu.
Čo si myslíš o práci cez víkendy?
Myslím, že by ju zamestnávateľ nemal požadovať. Tomu je, samozrejme, potrebné prispôsobiť náplň práce. Občas stane, že cez víkend niečo pracovne vybavím, ale nie je to pravidlom. Naopak, cez víkend som tu pre rodinu a svojich blízkych.
